Prvý príbeh
Ako sa nevzdávať. Od problémov, strachu a posmeškov k úspechu.
Rád by som Vám porozprával môj príbeh. Je to príbeh o námahe, snahe ale aj o mojom sne.
Keď som bol malý chlapec, nič nenaznačovalo tomu, že by som mohol mať v budúcnosti nejaké problémy. Až po príchode do prvej triedy základnej školy sa ukázalo, že mám nečitateľné písmo, pomalšie reakcie, problémy počítať a mnohé iné. Priznám sa, mal som problém pochopiť aj jednoduché porovnávanie čísel, či prechod cez desiatku. Začal som chodiť na konzultácie do CPPPaP a zistilo sa, že mám dyslexiu, dysortografiu , dysgrafiu a dysklakúliu. Jedným slovom, všetky dys !
Na základnej škole som dostal individuálny vzdelávací program a pokračoval som ako integrovaný žiak. Chodil som k školskej špeciálnej pedagogičke a mal som čo robiť, lebo úloh bolo na mňa naozaj veľa. Takto to išlo až po tretiu triedu.
V štvrtom ročníku som bol zaradený do špecializovanej triedy pre deti s poruchami učenia. Musel som si zvykať na nový kolektív spolužiakov. Mal som z toho strach, pretože som mal problém s adaptáciou do kolektívu. Ale bolo to super, nakoľko sme boli malý kolektív a bola tam možnosť, venovať sa nám individuálne.
Potom prišiel prechod do 5. ročníka. Úprimne mal som strach, ale aj nadšenie. Hlavný problém bol v tom, že každý predmet učil iný učiteľ, ktorý mal svoje tempo a nie vždy bral ohľad na môj individuálny vzdelávací program. Niektoré pani učiteľky naň ohľad brali a to bolo super. Potom prišlo šikanovanie od spolužiakov za to, že mám ľahšie testy, písomky a ústne odpovede. Ale nie len kvôli tomu, ale aj preto, že som bol jednoducho iný. Touto cestou som si musel prejsť až do konca základnej školy. Samozrejme stále som mával konzultácie u špeciálnej pedagogičky a školskej psychologičky. Vzhľadom na to, že som bol šikanovaný, zopárkrát som skončil aj u výchovného poradcu, alebo na pohovore u riaditeľa školy.
Bolo to ťažké, ale vytrvalosť mi dodával môj sen. Veľmi ma zaujímali počítače a už od desiatich rokov som sníval o tom, že budem informatik a založím si vlastnú firmu. Počas základnej školy mi bolo viackrát povedané, že nespravím ani testovanie 9 a nie to ešte maturitu. Že nemám najmenšiu šancu zmaturovať. Ja som tieto reči hodil za hlavu a išiel som svojou cestou. Jednoducho som si povedal, že ja to dám a basta. V 9. ročníku som začať rozmýšľať, kam pôjdem na strednú školu. Manuálna zručnosť nebola moje najlepšie ja. Takže si hovorím, že nejaká tá informatika... Len tam je zas tá matika och... Povedal som si, že tadiaľ cesta nevedie a zvolil som si odborné učilište odbor fotograf. Táto škola bola určená pre žiakov so špeciálnymi potrebami. Zatiaľ som absolvoval testovanie 9 , ktoré som veľmi dobre zvládol.
Prvé dni na strednej škole boli super, páčilo sa mi tam. Lepšie som urobiť nemohol, nakoľko ma grafika nesmierne bavila a bol som v tom ako doma. Matematika bola v škole iba prvý rok, takže pohoda. Školu som si užil. Kopec výletov, úspechov a súťaží. Nakoľko na škole bolo aj množstvo vozíčkarov, ale aj inak postihnutých žiakov, šikanovanie sa tu nekonalo. V treťom ročníku som sa mal rozhodnúť ako ďalej. Či idem na maturitu, alebo po škole do práce. Jednoznačne som sa rozhodol ísť na maturitu, tak som si podal prihlášku. Medzičasom prišli záverečné skúšky, ktoré som spravil na čisté jednotky. A tak som mal v ruke výučný list. Počas prázdnin som si otvoril živnosť a začal podnikať. Po prázdninách som nastúpil na maturitné štúdium. Na novú školu, kde som nikoho som nepoznal, všetko bolo neznáme. Tu len boj začal... Na tejto škole mi žiadny individuálny vzdelávací plán nedali, pretože v poradenskom centre mi neodporučili ísť na maturitné štúdium, že to nezvládnem. Takže som tam išiel na vlastnú päsť. Čoho som sa obával, bola matika, ale aj tú som zázrakom zvládol. V škole som sa zapojil do celoštátnej súťaže v programovaní a môj projekt vyhral prvé miesto. Dekan fakulty, ktorá súťaž organizovala mi povedal, že ma prijme na informatiku aj bez skúšok. Ja som si povedal, že na čo tam pôjdem, už viem toho z informatiky dosť, bude to len strata času. Keď som o mojom úspechu povedal v triede, celá škola bola na mňa pyšná, že som jej spravil dobré meno.
Ale aj na tejto škole som mal problémy. Sedela na mne jedna pani profesorka a dávala mi samé päťky alebo štvorky. Učila ma maturitný predmet. Prišla maturita a zmaturoval som na jednotky a dvojky. Najväčší vtip bol v tom, že nezávislá komisia mi dala jednotku z predmetu, ktorý ma učila spomínaná pani profesorka. Komisia sa ma pýtala, že prečo mám samé pätorky a štvorky, keď som všetko vedel. Povedal som im, nech sa informujú u pani profesorky. A tak pani profesorka skončila po mojich skúškach u riaditeľa školy.
Po škole som si našiel dobrú prácu v istej nemeckej nadnárodnej IT spoločnosti. Mám tu super podmienky a dobrý plat. Popri tom sa venujem aj svojej firme, ktorá sa mi rozrastá. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa stane aj nemožné...To o čom som od desiatich rokov sníval.
Moje slová na záver... Ak po niečom túžiš a nie je ti to dopriate, tak bojuj a ver si, že to dokážeš. Chcel som byť informatik a to som aj dosiahol... A priznám sa, nebola to prechádzka ružovou záhradou.
.jpg)
